Michail Petrovič Ščetinin
Michail Petrovič Ščetinin

Člen Ruskej Akadémie vzdelávania Michail Petrovič Ščetinin sa narodil 17. októbra 1944 roku v dedine Novyj Birjuzjak Kizljarského okresu Dagestanskej ASSR, člen KSSZ od februára 1977 roku. V 1973 roku diaľkovo ukončil Štátny pedagogický inštitút v meste Saratov v odbore „hudba a spev“.

Bol riaditeľom hudobnej školy v meste Kizljary, kde, podľa jeho slov, rozvíjal hudobné schopnosti skupiny detí, ktoré sú absolútne neschopné a nemajú žiadny vzťah k hudbe a zaoberal sa ich spoločným „harmonickým vývinom“.

Po skončení pôsobenia v Kizljarskej škole, približne v 1974 roku, stal sa riaditeľom školy v obci Jasnyje Zori, v Belgorodskej oblasti, kde sa okrem iného zaoberá pedagogickými experimentmi a rozvíja v tom čase modernú myšlienku vytvorenia školy – komplexu, podľa ktorej zvýšená pozornosť sa bude venovať hudbe, spevu a choreografii.

Keď sa skončilo jeho pôsobenie v dedine Jasnyje Zori, Michail Petrovič sa ocitol v dedine Zybkovo, Kirovohradskej oblasti, a tu až do roku 1986 pracuje ako vedúci vedecký pracovník experimentu vo funkcii hlavného spolupracovníka NII (vedeckého výskumného inštitútu) prostriedkov a metód vyučovania APN (akadémie pedagogických vied) ZSSR.

Podstata experimentu spočívala vo vytvorení školského agropriemyselného komplexu, pri ktorom sa kombinovalo vyučovanie žiakov v prvej polovici dňa s prácou žiakov v druhej polovici dňa. Okrem toho M. P. Ščetinin zavádzal neočakávané pedagogické novoty; skrátenie času vyučovania, zrušenie známok, domácich úloh a pod.

Experimenty nepriniesli kladné výsledky, preto na základe rozhodnutia komisie Ministerstva školstva ZSSR bol väznený, čo poslúžilo ako základ pre mýtus „honba na talentovaného pedagóga – novátora zo strany oficiálnej pedagogiky“. Avšak okrem toho pre Michaila Petroviča existovali aj príjemné stránky vo vzájomných vzťahoch s administratívno-riadiacim systémom.

Medzi nich patria:

14. 12. 1976 – Čestné uznanie Ministerstva školstva a republikového výboru odborov pracovníkov školstva a vzdelávania, vysokého školstva a vedeckých ústavov RSFSR;

1977 rok – vstúp do KSSZ;

22. 05. 1978 – Odznak „Najlepší pracovník školstva a vzdelávania RSFSR“;

27. 06. 1978 – Medaila „Za pracovnú statočnosť“;

25. 02. 1981 – Odznak „Najlepší pracovník školstva a vzdelávania ľudu USSR“;

1990 rok – udelený čestný titul „Zaslúžený učiteľ Ruska“;

1991 rok – akademik Ruskej Akadémie vzdelávania.

K vyššie uvedenému je potrebné pripočítať aj udelenie Ceny Leninského Komsomolu a odznaku ÚV VLKSM, aby sme pochopili, že ku konfrontácii so systémom Ščetinin mal dosť ďaleko.

Po zákaze experimentovania v obci Zybkovo „pedagóg – novátor“ žije v Moskve pod ochranou Akademika Petrovského, neskôr prvého prezidenta RAO (ruskej akadémie vzdelá- vania), ktorá vznikla po rozpade ZSSR namiesto APN (akadémie pedagogických vied) ZSSR. Pod vplyvom tejto známosti, pravdepodobne, sa vysvetľuješ zaradenie Ščetinina, ktorý nemal 1/7 ani jednu akademickú hodnosť medzi akademikov – zakladateľov RAO (ruskej akadémie vzdelávania).

Počas pobytu v Moskve Ščetinin napísal svoju jedinú publikovanú prácu – brožúru „Zvládnuť – nezvládnuteľné“, v ktorej hovorí o svojich nevydarených experimentoch počas pôsobenia v dedinách Jasnyje Zori a Zybkovo. V tom istom čase Ščetinin sa zoznamuje s prácami a učením Rerichovcov a študuje ich v múzeu Jurija Rericha.

Vyzbrojený novými vedomosťami, Ščetinin v 1988 roku sa objavil v obci Azovskaja Krasnodárskeho kraja a začína svoj experiment tým, že deň pred otvorením školského roku zrušil všetky tematické plány a oznámil, že triedy sa rušia, a namiesto nich sa vytvoria skupiny rozličného veku . Táto udalosť – neočakávané zrušenie všetkých plánov – je odvtedy charakteristickou a najčastejšie používanou metódou Ščetinina.

Nehľadiac na všeobecný entuziazmus, ktorý panoval okolo Ščetinina prvé dva roky, ku koncu prvého roku škola na základe požiadaviek rodičov, bola rozdelená na školu rôzneho veku a rovnakého veku, a ku koncu druhého roku – škola rôzneho veku sa oficiálne oddelila pod názvom

„Centrum komplexného formovania osobnosti detí a mladistvých“.

Tak v obci Azovskaja vznikli dve školy namiesto jednej, a M. P. Ščetinin uskutočnil „prvú filtráciu“ kolektívu tým, že vyčlenil ľudí schopných experimentovať. Ale pred ním bola ešte ďalšia „druhá filtrácia“, ktorou vyčlenil skupinu ľudí, osobne naklonených Ščetininovi. Bolo to v čase, keď sa v škole propagovalo hlásanie myšlienky Agni-Jogy a upravovali sa vzťahy s vysokými školami, ktoré spočívali vo forme riadneho a diaľkového štúdia, keď učitelia vysokých škôl prichádzali ku Ščetininovi, a nie naopak.

Práve vtedy v hale školy bol vystavený televízor, aby bolo možné sledovať seansy Kašpirovského a Čumaka, ktorí v očiach Ščetinina získali štatus „ideálnych ľudí“, a ovládanie okultnými osobnosťami bolo vyhlásené za cieľ harmonického rozvoja osobnosti. V 1994 roku sa uskutočnila „druhá filtrácia“, cestou odčlenenia Ščetinina so „skupinou aktívu“ do pobočky, vytvorenej špeciálne pre tento cieľ v osade Tekos pri meste Gelendžik Krasnodárskeho kraja.

Tento krok bol tiež pre všetkých neočakávaný, a nasledujúce odčlenenie od experimentálnej školy, ktorá už predtým bola oddelená od všeobecnovzdelávacej, bol sprevádzaný reťazou škandálov, vydieračstva a hrozieb zo strany pedagóga – novátora, ktorý sa odčlenil. Následkom tohto odčlenenia Ščetinin dostáva do nekontrolovateľnej situácie kolektív adeptov, ktorí mu boli osobne odovzdaní a ktorí v ňom videli „Učiteľa“, odovzdávajúceho „kozmické informácie“.

Každé jeho slovo alebo myšlienku chápali ako „objav kozmického rozumu“. V období pôsobenia v osade Tekos M. P. Ščetinin sa zoznámil s mnohými slávnymi ľuďmi a tieto známosti využíva v reklame a pri získavaní prostriedkov. Medzi nimi môžeme spomenúť herečku Natáliju Bondarčuk, ktorá zabezpečovala podporu Ščetininovi v rerichianských kruhoch, spisovateľa Sergejeva, ktorý zabezpečoval Ščetininovi imidž v počvennicko – vlasteneckých kruhoch a Vladimíra Puzakova (Megre), autora okultnej a erotickej epepoje o „Anastazii“, ktorý vytvoril rovnomenné sektárske hnutie, zabezpečujúce bezstarostnú existenciu svojmu tvorcovi.

Všetko napísané by nebolo ničím len epizódou zo života pestrého sektárskeho sveta, keby skupina Ščetinina nemala oficiálny štatus štátnej vzdelávacej inštitúcie, existujúcej na základe peňazí daňových poplatníkov, včítane pravoslávnych, a neodvádzala do sektárskych húšťav naše deti.

Keď už naši štátni predstavitelia nemôžu postaviť prekážky sektárskym nájazdom, chceli by sme, aby štátne peniaze a autority neslúžili len na kŕmenie a ochranu totalitných skupín, jasným príkladom ktorých je škola „akademika“ Ščetinina.