Svedectvo bývalej členky šamanského spoločenstva

11 mesiacov ago admin 0

1 Svedectvo bývalej členky šamanského spoločenstva

Môj príspevok, v ktorom sa venujem téme šamanizmu – a to najmä jeho špecifickej slovenskej forme – je zároveň mojou osobnou výpoveďou. Deväťročná životná skúsenosť v nezdravom šamanskom spoločenstve, ktoré dnes môžem bez predsudkov nazvať sektou, ma zaväzuje, aby som čitateľom priniesla aspoň stručný náhľad do tejto problematiky podložený mojimi osobnými zážitkami.

Šamanizmus sa stal základňou môjho života

Šamanizmus sa stal základňou môjho života celkom nenápadne. Vždy som bola človekom hľadajúcim, duchovne založeným, napriek tomu, že som vyrastala v ateistickej rodine, kde nebolo veľa priestoru na rozhovory podobného charakteru – kresťanstvo, viera a nové spirituále trendy boli u nás totiž tabu.

Ja som však vyštudovala filozofiu a popritom som sa zaujímala o rôzne náboženstvá a staré kultúry a ich súčasné duchovné smerovania. Roku 1998 nastal v mojom osobnom živote vážny zlom.

dostala telefonický kontakt na istú pani „liečiteľku“

Rozpadlo sa mi manželstvo a zostala som sama s dvoma malými deťmi. Začala som hľadať nový zmysel života a práve v tomto období som dostala telefonický kontakt na istú pani „liečiteľku“ – šamanku (v tomto článku ju nazvem Marína), ktorá na dlhé obdobie negatívne ovplyvnila môj život.

Na báze šamanizmu ma pripútala k svojej šamanskej skupine – tzv. bojovníkov putujúcich za slobodou a poznaním. Pani Marína je vyštudovaná filozofka – vzdelaná a mimoriadne zručná v komunikácii a psychológii, no najmä je od istého času presvedčená o svojej jedinečnosti, osvietenosti a nenahraditeľnosti, a to v celosvetovom meradle.

Z nenápadnej, skromnej a milej liečiteľky sa postupom času stala autoritatívna duchovná vodkyňa s “nadprirodzenými schopnosťami“, ktorá ovplyvňovala konanie a myslenie jej totálne oddanej skupiny ľudí.

Prvé kroky na šamanskej ceste

Moje prvé stretnutie s touto osobou prebiehalo vo forme šamanskej liečby klasickým spôsobom, t. j. pomocou šamanského bubna, ktorý má priviesť človeka do tzv. zmeneného stavu vedomia (mimozmyslového vnímania), či povedané šamanským slovníkom – na klasickú šamanskú cestu.

Pani Marína sprevádzala bubnovanie spevom s nezrozumiteľným textom, pri zapálenej sviečke a vonnej tyčinke v tajomnej atmosfére. Predstavila sa ako vidiaca žena – šamanka komunikujúca so svojimi spojencami z iných svetov, takže v podstate videla a vedela „všetko“.

Tak som sa i ja o sebe dozvedela fascinujúce „správy“. Hoci s odstupom času viem, ţe ich výpovedná hodnota je veľmi sporná, v tom čase ma v mojej neľahkej životnej situácii príbeh o mojich duchovných a liečiteľských schopnostiach a o mojej jedinečnosti veľmi zaujal. A tak som podľahla fascinácii z nového životného smeru, a najmä z blízkej, všetko chápajúcej a všetkému rozumejúcej osobe.

Otvorene som sa s ňou podelila o svoje životné zážitky, pocity, myšlienky, prehry i tajomstvá, čo po rokoch pani liečiteľka rada využívala proti mne, keď mnou manipulovala. Tieto praktiky napokon využívala voči všetkým členom spoločenstva.

absolvovala základný šamanský seminár

Na odporučenie pani Maríny som absolvovala základný šamanský seminár Nadácie pre šamanské štúdie, pre ktorú pracovala ako lektorka aj ona. Musím podotknúť, že semináre tejto nadácie sa striktne držia stanovených pravidiel vychádzajúcich zo 2 vzdelávacej bázy, ktorú vypracoval zakladateľ prof. Dr. Michael Harner.

Ich obsahom je zoznámenie sa so šamanským Univerzom. Spadá do toho aj nájdenie si svojich spojencov, silového zvieraťa a učiteľa (síl, ktoré sprevádzajú každého človeka individuálne a ktoré dostane od predkov alebo pri narodení). Ďalej som sa na seminári dozvedela o putovaní do tzv. horného a dolného duchovného sveta a oboznámila som sa so základnými metódami šamanskej liečby, posielaním sily, ţelaním, veštením z kameňa a podobne.

Pani Marína sa však rozhodla, ako to sama nazvala, „ísť ďalej“. Oddelila sa od učenia nadácie a vytvorila si vlastný šamanský program s bezhraničným rozsahom a satelitnou skupinkou oddaných ľudí, ktorá sa postupne rozrastala. Učenie nadácie „obohatila“ poznatkami zo svojho osobného výskumu a z literatúry mexického čarodeja Chuana Matusa a Carlosa Castanedu a vytvorila tak sieť vlastných seminárov.

typický spôsob života v sekte

Vyučovala a viedla vybrané osoby i náhodných záujemcov k slobodnému životu, nesmrteľnosti, nahliadaniu do nekonečna, vyššiemu rozšírenému vedomiu, videniu, neľútostivosti, k zbieraniu sily a k ďalším atribútom oddaného bojovníka putujúceho za slobodou a poznaním. Jej osobný šamanský poznávací systém v praxi však pre účastníkov znamenal typický spôsob života v sekte (čo by, samozrejme, nikto z nich nepripustil, a ak áno, bojoval by s týmto pocitom ako s tzv. „dravčím vedomím“).

Semináre prebiehali takmer kaţdý víkend na rôznych miestach Slovenska, samozrejme, za nemalú finančnú sumu. Okrem toho sa členovia spoločenstva stretávali aj na tzv. šamanských skupinách, kde sa pod vedením pani Maríny venovali programu, ktorý mal síce vţdy iný názov, ale v podstate šlo o rovnakú monotónnu činnosť.

S menšími prestávkami trávili celý deň alebo aj viac dní sedením v kruhu a duchovne „pracovali“ s pomocou šamanského bubna, tzv. brány do nekonečna, skrze ktorého zvuk sa človek dostáva do zmeneného stavu vedomia – tranzu. V tomto období sme už používali vlastné šamanské bubny a spoločné bubnovania, spevy a tance boli súčasťou každého nášho stretnutia.

Pani Marína prinášala témy s otázkami, na ktoré sme chodili počas bubnovania hľadať odpovede do iných svetov za našimi záhadnými spojencami. Bázou učenia bol zámer, ktorý pani liečiteľka priniesla vždy „z nekonečna“, a ktorý v jej učení znamenal hybnú silu všetkého. Po bubnovaní ľudia zdieľali svoje duchovné cesty, prinášali otázky, na ktoré mala pani Marína vždy neomylné a jasné odpovede…

Počas bubnovania sme posielali silu chorým ľuďom, zvieratám alebo miestam na Zemi a v Univerze. Mnohokrát sme liečili niekoho zo spoločného kruhu, alebo na liečbu prišiel po dohode s pani Marínou človek, ktorý mal ťažkosti. Liečenie spočívalo v tzv. práci na druhej strane – chorému človeku sa priniesla sila, duchovne sa vyčistili zlé miesta a pod.

Už v tomto čase som pociťovala pochybnosti, najmä keď sa liečili ťažko chorí. Zopár pohybov rukami, niekoľko pokrikov, mrmlanie a bubnovanie ich malo zbaviť napríklad ťažkého onkologického ochorenia… Učenie a prax šamana Šamanské učenie obsahovalo najmä „komunikáciu s duchmi“ – duchovnými bytosťami a už spomínanou tzv. „druhou stranou“ – duchovným svetom.

Duchovné bytosti sme stretávali a spájali sa s nimi na šamanských cestách, avšak neskôr aj v bežnom živote. Trénovaní šamani boli v permanentnom spojení – stačilo napríklad zavrieť oči… 3 Konkrétne šlo o duchov, ktorí sa viazali k tematickým celkom vyučovaným na seminároch.

Ak sa napríklad riešili osobné veci človeka, mohol sa stretnúť s duchmi svojich živých či mŕtvych príbuzných, s duchmi svojho obydlia, miest, kde ţil či momentálne žije a pod. S nimi sa mohol radiť, riešiť problémy svojho života, zdravotné ťažkosti atď. Ak téma seminára súvisela napríklad s remeselným, výtvarným či iným umením, „cestovali“ sme za duchovnými bytosťami, ktoré boli doménou toho ktorého umenia (rezbár, kováč atď.).

Celkové vnímanie duchov vyplývalo z podstaty šamanského učenia o živom svete, živej Zemi, živom Univerze. S každým stromom, kvetom, zvieraťom… sa dalo spojiť cez ducha stromu, ducha vlkov, koní a pod. Pri týchto duchovných prácach napomáhali žiakom, tzv. putujúcim, už spomínaní spojenci – individuálne duchovné sily (tiež nimi mohol byť ktokoľvek či čokoľvek – od človeka až po ružu, kameň, rieku, mystickú bytosť atď.) a takisto už spomínaní „duchovní učitelia“ konkrétneho človeka a silové zvieratá. Tzv. silové zvieratá si ľudia na semináre nosili aj vo forme plyšových zvierat, ktoré ich „strážili a sprevádzali“ počas duchovných ciest a prác.

Komunikovali s nimi ako so živými a starali sa o ne aj v každodennom živote. Počas „duchovného cestovania“ sme si prinášali pre seba či pre iných „liečivé príbehy“, tzv. príbehy Sily, Silové piesne a tzv. predmety Sily. Príbehy sa prinášali do reality, zapisovali sa, nahlas sa čítavali, vymieňali, doplňovali sa výtvarným stvárnením alebo pretvárali do inej umeleckej formy (drevo, kov, látka).

Čítali sa básne, spievali piesne… Napríklad kameň z miesta, kde človek žil, mu bol sprievodcom, horský kryštál mohol priniesť jasnosť mysle a čistotu duše, ušitý odev, ktorého presný obraz človek „uvidel“ na svojej duchovnej ceste, mu prinášal napríklad ochranu, namaľovaný obrázok zase liečbu konkrétnej zdravotnej ťažkosti. Nechýbali ani pohybové aktivity – ľudia si z ciest prinášali silové pohyby, silové tance atď.

Podľa tradície Carlosa Cascanedu mali ľudia vo svojom duchovnom tréningu bližšie k vytváraniu svojho osobného života v realite alebo snoch. Snivci sa venovali štúdiu a rozboru svojich snov, zobúdzaniu sa v snoch, ovplyvňovaniu deja v snoch – čím si otvárali ďalšiu dimenziu existencie – tzv. reálny život v snoch.

Stopári boli zase skôr prakticky orientovaní ľudia, ktorí ovplyvňovali dianie svojho ţivota a sveta cez reálne činy. (V konečnom dôsledku bol každý človek aj Stopár aj Snivec, ale niektorá z týchto stránok v ňom prevládala). Ľudské bytosti na „druhej strane“ – v “nekaždodennej“ realite – boli vnímané ako svetelné bytosti – tzv. svetelné vajcia zložené z dvoch častí. Špeciálnou silou obdarené osoby – zloţené zo štyroch častí – sa nazývali naguali (muţ nagual, ţena nagualka). Mali silu viesť ostatných, vytvárať budúcnosť a cestu celej skupiny do nekonečna a pod.

mala tiež právo rozhodovať „o všetkom“

Pani Marína bola, samozrejme, tiež nagualkou (podobne ako aj dievčatá žijúce v jej blízkosti). Z tohto dôvodu mala tiež právo rozhodovať „o všetkom“. Zvláštnou kategóriu v šamanskom učení je tzv. Dravec alebo Orol – sila, s ktorou sa človek stretá počas svojho života a v okamihu svojej smrti. Táto sila sa predostierala ako tzv. požierač ľudského vedomia: pri odchode ľudí z tohto sveta každý človek prichádza o vedomie – čím toho konkrétny človek viac zažil a mal v živote viac skúseností, tým je jeho vedomie pre Dravca atraktívnejšie.

V bode odchodu zo sveta Dravec takzvane požiera ľudské vedomie. Z tohto dôvodu sa šamani trénovali na to, aby dokázali pri zomieraní „obísť“ Dravca a i po smrti si uchovali (vybojovali) vedomie samého seba s celou svojou ţivotnou skúsenosťou, preniesli si ho do vybraného iné- ho sveta alebo reality a žili tzv. večne.

Takto sa mohli „objavovať“ v rôznych časo- 4 vých pásmach, svetoch, žiť ďalšie životy a skladať k sebe takto získané životné vedomia. Tréningom bol vlastne celý život človeka, každý deň prežitý v šamanskom duchu, každodenné činnosti s presným významom, zámer každého jediného kroku.

Ďalším bodom učenia bolo tzv. zbieranie sily. O silu človek prichádzal podľa pani Maríny (opierajúc sa už o spomínané dielo Carlosa Cascanedu) napríklad každodennou rutinou, stereotypným životom, strácaním vlastného vedomia v zamestnaní, cez médiá, neproduktívnymi rozhovormi s obyčajnými ľuďmi, škodlivými návykmi (napr. fajčenie, alkohol, drogy), ubíjajúcim rodinným a sexuálnym životom a pod.

Ale o svoju silu prichádzajú ľudia i narodením svojich potomkov – ako ženy, tak aj muži. Po narodení dieťaťa zostávajú rodičom v tele tzv. energetické diery, ktoré sa dajú „zaplniť“ šamanskou prácou skúseného šamana, rovnako ako sa „liečia“ choré miesta na tele pri šamanských liečbach. Naopak, medzi zdroje sily sa zaraďuje napríklad neobyčajný životný štýl – tzv. putovanie a neviazanie sa na jedno miesto, stretávanie sa s blízkymi rovnako orientovanými ľuďmi, duchovné činnosti – šamanské cesty a práca so šamanskými pomôckami – s bubnom, hrkálkou a so silovými predmetmi.

„snívanie“ v spánku

Zdrojom sily bolo i už spomínané „snívanie“ v spánku, či vykonávanie úloh a ciest, ktoré si človek priniesol z duchovných cvičení: Napríklad celá skupina mala za úlohu v istom období putovať k potoku, s ktorým sa ľudia stretali v detstve, nájsť jeho prameň a ústie – ústie rieky, do ktorej sa potok vlieval až do konkrétneho mora atď.

Silu si navzájom znásobovali aj sebe podobné ľudské bytosti. U žien šlo väčšinou o ženy a u mužov o mužov.

Dvojník, stratená časť duše a šamanské putovanie

Zaujímavosťou v tomto druhu šamanského učenia bol tzv. dvojník. Dvojník konkrétneho človeka bol vlastne človek sám žijúci na druhej strane, v inej realite. Jeho duchovná časť, ktorá sa od neho oddelila vzhľadom na nepriaznivé podmienky, ktoré je človek často nútený žiť v tomto svete a rôznych životných situáciách.

V ranom detstve je dvojník súčasťou človeka – oddeľuje sa postupne po rôznych ţivotných „nárazoch“, traumatizujúcich záţitkoch, ťažkostiach, napríklad prísnou výchovou rodičov, nútením detí robiť činnosti, ktoré ony samy odmietajú, navštevovaním predškolských zariadení, keď s tým deti nesúhlasia a pod.

Postupne s vývojom človeka sa dvojník vzďaľuje a úlohou šamanského ţiaka je nájsť svoju tzv. „celistvosť“ – priblíţiť sa ku svojmu dvojníkovi, čo je, samozrejme, veľmi náročné. Dvojník alebo tieţ tzv. snová časť človeka robí a vykonáva všetko to, čo si človek nemôţe dopriať, po čom túţi, čo sa nesmie, nepatrí atď. Obsahuje tzv. ostrosť, ktorá sa k človeku môţe vrátiť, ak sa k dvojníkovi priblíţi a nechá ho, aby viedol jeho kroky a činy, tak ako to môţeme vidieť u malých detí.

Pri ochoreniach a šamanských liečbach sa šamani často stretajú s pojmom stratená časť duše (jej návratu sa venujú aj vybrané základné semináre). Časť duše človeka z neho takzvane odchádza pri podobných udalostiach, ako som uţ vyššie uviedla – pri traumatizujúcich príhodách, nehodách, odopieraniach, ochoreniach, autonehodách alebo dlhodobých utrpeniach spôsobených „odklonením sa od seba samého“.

Typickými opísanými príznakmi sú z psychologického pohľadu klasické príznaky depresie: smútok, nezáujem o spoločenské aktivity, chradnutie, zhoršený fyzický stav a podobne. 5 Šamanský liečiteľ (ktorým sa mohol stať každý účastník seminára!) prinášal stratenú časť duše klientovi na šamanskej ceste v priebehu jeho liečby.

Počas bubnovania putoval do iného sveta, našiel stratenú časť duše liečeného človeka, ktorá sa často ukrývala na najrôznejších miestach alebo aj v “iných svetoch“. Nasledovalo „vyjedná- vanie“ so stratenou časťou duše, ktorej bolo treba splniť poţadované podmienky, aby sa mohla pripojiť k človeku. V realite to znamenalo napríklad, ţe šaman odporučil klientovi kúpiť si darček, po ktorom túţil a ktorý mu nebol v detstve dopriaty, alebo vybavenie si „účtov“ s príbuznými atď. Stávali sa prípady, ţe bolo treba stratenú časť duše z iného sveta doslova „uniesť“ s pomocou spriaznených síl šamana, pretoţe bola uväznená.

Liečenému človeku sa v realite uľavilo rovnako ako po iných druhoch terapie. Celá koncepcia šamanského učenia v spoločenstve pani Maríny je postavená na tzv. putovaní so Silou, všetky uvedené body spadajú do tohto systému. Človek putujúci so Silou sa nezdráha vykonať akékoľvek potrebné skutky – činy Sily – prinesené z duchovného sveta, v konečnom dôsledku vţdy prekonzultované s vedúcou osobnosťou. Ľudia, ktorí sa zúčastnia na jednom-dvoch seminároch, majú veľmi priaznivý a pozitívny dojem z tohto učenia, najmä čo sa týka slobodnej mysle a orientácie človeka vo svete. Po niekoľkých rokoch však jedinec stratí také pre človeka beţné ţivotné opory, ako je úplne normálny cieľ a smer ľudského ţivota, citový vzťah k rodine a k svojmu ţivotnému zázemiu.

Postupne sa mu beţné ţivotné hodnoty vytratia a nahradia sa silovými „čarodejnými“ zámermi ľudí putujúcich so Silou. Človek stráca vlastnú orientáciu vo svete a stáva sa absolútne závislým. Z vyhranenej blízkej šamanskej skupiny takmer nie je moţné odísť – vrátiť sa; putovanie so Silou totiţ nedovoľuje stratiť ani jediného z členov, ktorý uţ mal moţnosť nahliadnuť za tzv. paralelné čiary, ktoré oddeľujú náš svet od tých ostatných… V praxi to znamená, ţe najbliţší členovia okolo vedúcej osobnosti urobia akýkoľvek skutok (uţ spomínané činy Sily) na udrţanie člena: potrestanie, vyrovnanie si účtov alebo naopak zahrnutie ho tým „najlepším“.

V podstate čokoľvek človek – šaman- čarodej – uskutoční po dohode s duchovným svetom (a s pani Marínou), je „nevyhnutné pre svet“ – či ide o odchod od rodiny či o činy na hrane zákona. Človek nútený sústavne sa vzdelávať a putovať ďalej a ďalej do nových „kruhov sily a poznania“ uţ ťaţko nájde cestu späť a skutočne ju v ţiadnom prípade ani nehľadá, keďţe je uţ „niekde inde“ a “niečo viac“. Z tohto dôvodu môţem hovoriť o zázraku, ţe sa mne a mojej rodine podarilo vrátiť do normálneho ţivota. (Hoci, pravdupovediac, naozaj neviem, čo od ľudí takto nasmerovaných môţem i dnes očakávať…) Autorita, ktorá kradne tvár Poznatky a záţitky zo šamanských ciest sa účastníci učili prenášať do kaţdodenné- ho ţivota – výsledkom bolo oddeľovanie sa od reálneho sveta, od spoločnosti, rodiny, predtým blízkych ľudí a priateľov. Začali sa meniť priority – najvyššou sa stala pani Marína a jej učenie.

Tej sa podarilo vytvoriť si skupinku absolútne oddaných osôb – najmä mladých ţien, ktorými sa čoskoro obklopila a začala s nimi spolunaţí- vať aj v súkromí. Svoj súkromný ţivot opriadala tajomstvom a aţ keď som mala moţ- nosť stať sa po rokoch jeho súčasťou, s hrôzou som zistila, ţe sa v mnohom nestotoţňuje s učením, ktoré prezentuje na verejnosti a seminároch. Aţ vtedy som si naplno uvedomila, ţe osoby ţijúce v jej blízkosti sú absolútne pod jej vplyvom – ne- 6 šťastné, bez svojej identity a bez moţnosti návratu do normálnej spoločnosti.

To všetko v dôsledku izolácie a prijímania informácií podávaných výhradne ňou samou. Popri seminároch sa pani Marína venovala svojej vlastnej „liečiteľskej praxi“ – o jej úţasných výsledkoch sme počúvali dlhočizné príbehy, ale o zlyhaniach a váţnych zásahoch do psychiky, prípadne o iných negatívnych zdravotných následkoch som sa osobne dozvedela úplne náhodne od poškodených osôb. Ľudia s psychickými ujmami sa však báli verejne vystúpiť, najmä zo strachu z nadprirodzených schopností pani Maríny a následných duchovných trestov. Zaujímavé pre mňa bolo, ako pani Marína nikdy nevzala na seba zodpovednosť za svoje počínanie a vplyv svojho učenia.

Vţdy operovala slovami „slobodná vôľa človeka“, „dávam len rady, je na kaţdom, ako sa zachová“ atď. Avšak jej rady boli pre skupinu zákonom. Za jeho porušenie prichádzal trest, napríklad vo forme odlúčenia na kratší alebo dlhší čas, zosmiešňovania, ignorovania, nekomunikácie či verejného označenia dotyčného „hriešnika“ za chorého, čudného, resp. posadnutého. Najmä pre tých, ktorí okrem spomínanej skupiny nemali ţiadne iné zázemie, to boli mimoriadne kruté chvíle. S obyčajnými „smrteľníkmi“ si totiţ uţ nemali čo povedať, „chorému“ svetu sa vyhýbali a beţné zdroje informácií (médiá a pod.) sa s výnimkou odporučených filmov a literatúry povaţovali za negatívne.

Odlúčený človek tak musel vynaloţiť značné úsilie a preukázať oddanosť a poslušnosť rôznymi činnosťami a činmi, aby sa mohol vrátiť späť (ich charakter, samozrejme, určovala pani Marína). Ľudia často trpeli pocitmi viny, strachu uţ len z najbeţnejšej negatívnej myšlienky o fungovaní spoločenstva. Snaţili sa stať novými ľuďmi bez minulosti a na základe spomínaných diel Carlosa Castanedu „vymazávali“ svoju osobnú históriu. Noví členovia spoločenstva často bývali po určitej dobe frustrovaní zo zmeny sprá- vania pani Maríny a jej najbliţších.

V období, keď sa snaţila získať si ich priazeň a oddanosť, bola nesmierne chápavá a vľúdna, jej spoločníčky zahŕňali vyhliadnutú osobu nadmierou pozornosti a lásky, avšak po čase, keď sa uţ človek stal závislým a oddaným, ich spôsoby sa zmenili na kritizujúce, výchovné aţ diktátorské. Členovia spoločenstva si od pani Maríny nechávali poradiť aj v najbeţnejších otázkach – či sa uţ týkali stravovania, obliekania alebo zdravia (návštevy lekárov sa neodporúčali).

Všetko sa pritom dialo na základe „slobodného rozhodovania“, čo v tejto fáze ţivota bola uţ len ilúzia. Zo seminárov si ľudia prinášali tzv. domáce zadania – prácu na doma, ktorá ich mala plne zamestnať v čase medzi jednotlivými seminármi. Väčšinou išlo o rôzne duchovné cvičenia, písanie a opakovanie rôznych textov, samozrejme, bubnovanie, ale aj o praktickú činnosť – vyrábanie rôznych predmetov (tzv. predmetov Sily). Práve na remeselnú výrobu a umenie v najširšom ponímaní sa zamerala tieţ pani Marína (pribliţne od r. 2004), a to so zámerom prenikať a ovplyvňovať spoločnosť a “vlastnou prácou“ získavať finančné prostriedky na zabezpečenie ţivobytia výrobcov.

Tejto téme prispôsobila aj ideologickú náplň svojich seminárov, kde svojskou formou vyučovala duchovné pozadie remesla, výtvarného, hereckého, hudobného a iného umenia. Výsledkom bol jej vysnívaný obchod s umeleckými artefaktmi. Bol pre ňu čarovným miestom, kde sa stretáva svet šamanských čarodejov so svetom obyčajných smrteľníkov.

Ľudia do úmoru vo dne v noci vyrábali, strúhali, maľovali, písali, šili, vyšívali, samozrejme pod vedením pani Maríny, ktorá určila predavačov, ekonó- mov aj majiteľov obchodu. Majiteľov vzhľadom na ich solventné zázemie. Avšak tí utrpeli značné finančné straty kvôli dotáciám do obchodu, ktorý nebol výnosný a stál 7 na zle postavených zmluvách a ústnych dohodách. Tie vymyslela sama pani Marína a neskôr ich obratne obrátila proti majiteľom, ktorí uţ nevládali nefunkčný obchod dotovať a drţať nad hladinou.

Práve finančné pozadie skupiny bolo zaráţajúce: ţivotná úroveň pani Maríny bola nadštandardná, často cestovala aj na dlhý čas do vzdialených kútov zeme spolu so svojou novou „vyvolenkyňou“, ktorej zabezpečovala všetky poţiadavky, aby si udrţala jej priazeň, keďţe sa stala aj jej intímnou priateľkou, čo, samozrejme, aţ na pár osôb nikto zo spoločenstva ani len netušil. Predstavila ju ako nagualku – vodkyňu a druhú časť svojej osoby. Od hlúčika najbliţších vyţadovala doslova a do písmena, aby jej a tejto priateľke slúţili, čo sa malo povaţovať za obrovskú poctu. Opačne ale na tom boli oddaní a poslušní členovia spoločenstva.

Tí mnoho ráz ţivorili bez prostriedkov v rôznych menších skupinkách v spoločných podnájmoch. Často sa v bytoch spolu so psami a mačkami delili o priestor aj malé deti. Väčšina z členov na podnet pani Maríny opustila svoje zamestnania, takţe bojovali s obrovským finančným nedostatkom. Navyše tieţ semináre pani Maríny, ktoré stáli na prvom mieste, bolo treba platiť, nehovoriac o kaţdodenných výdavkoch na ţivot. Pomáhali si menšími brigádami, pôţičkami a sústavne obťaţovali svojich rodinných príslušníkov.

Neskôr ich mal ţiviť uţ spomínaný obchod. Moje rozhodnutie opustiť toto spoločenstvo, ktoré uţ nemalo nič spoločné so starým šamanským učením a ktoré sa podľa môjho názoru stalo akýmsi slovenským šamanským originálom, vo mne zrelo niekoľko rokov. Cesta „von“ do normálneho ţivota však nebola vôbec jednoduchá.

Bojovala som o udrţanie svojej rodiny, svojich detí a partnera dlhý čas (bohuţiaľ aj o udrţanie vlastnej strechy nad hlavou). Pani Marína bola totiţ veľkým odporcom a bojovníkom proti rodinnej forme ţivota. Jej cieľom a zámerom bolo vytvorenie komunity a komunitného spôsobu ţivota. V zásade bola proti vzťahu a láske muţa a ţeny vrátane intímneho spolunaţívania (naopak, podporovala spoločenstvá ţien ţijúcich so ţenami a muţov s muţmi ako „energeticky vyváţené“). Medzi jej beţné rady patrilo odporučenie rozchodu, resp. rozvodu, a to aj v prípade, ak mali partneri deti. Taktieţ radila zaloţenie domácnosti s ňou vybranými členmi spoločenstva.

Malé deti sa aktívne zúčastňovali na jej programoch a rovnako ako rodičia ju povaţovali za najvyššiu autoritu. Pani Marína bez problému nasťahovala do rodiny s deťmi cudzieho človeka, ktorého videla dva či trikrát na svojom seminári a ktorý mal údajne „do rodiny priniesť novú silu, nového ducha“. Na stretnutia a semináre prichádzali ľudia rôzneho veku, najčastejšie však mladí vo veku 18 aţ 30 rokov hľadajúci si (napr. po skončení štúdií) vlastnú ţivotnú cestu a snaţiaci sa o netradičný spôsob ţivota, často paradoxne bojujúci proti autoritám a nesúhlasiaci so zákonmi spoločnosti. Mnoho ľudí v tomto spoločenstve zakotvilo po ukončení inej závislosti, napríklad drogovej, alkoholovej a pod.

Stretla som sa taktieţ s mladými bojujúcimi s nepochopením vo svojich rodinách, prípadne s nemoţnosťou umelecky sa realizovať či trpiacimi pocitmi osamelosti, hľadania, alebo po rôznych smutných udalostiach, ako sú ťaţko ukončené citové vzťahy, úmrtia v rodine a pod. Ďalšou skupinou v spoločenstve boli ţeny v strednom a vyššom veku (40 aţ 50 rokov), často inteligentné a vzdelané osoby, ktoré stáli na prahu cesty nachádzania nového zmyslu ţivota po odchode detí z rodín alebo po rozpade dlhoročných uţ nefungujúcich manţelstiev, prípadne po odchode do dôchodku a podobne. Rovnako ako muţi v strednom veku, ktorí mali pocit, ţe im ţivot ušiel pomedzi prsty.

Cieľovou 8 skupinou pani Maríny boli však ľudia dobre zabezpečení, vplyvní a solventní. V úzkom okruhu sa neraz vyjadrovala o túţbe po peniazoch, bohatstve a moci. Zameriavala sa aj na umelcov alebo na „zaujímavých“ a zvláštnych ľudí, u ktorých bol predpoklad, ţe sa stanú jej nasledovníkmi. Kedykoľvek vedela usporiadať doslova hon na vytypovanú osobu, o ktorej vyhlásila, ţe patrí do skupiny a bola ochotná aj schopná urobiť čokoľvek, aby si získala jej pozornosť a priazeň.

Ak sa jej nepodarilo doslova ujsť, hrozilo, ţe sa z osídel šamanky uţ nevymotá. Pani Marína mu našla spriaznenú dušu v spoločenstve, ktorá sa o ňu musela starať a určila dokonca aj vzťah medzi nimi – duchovná sestra, dcéra, milá, alebo dokonca súčasť niečej osoby. Takto sa jedného dňa u nás doma objavil cudzí človek ako spriaznený druh môjho partnera, keďţe mala pani Marína záujem o rozpad mojej rodiny. Toto obdobie bolo pre mňa, moje deti i partnera obzvlášť psychicky náročné a je zázrak, ţe sa nám podarilo zostať spolu. Moje deti a rodičia ma opakovane upozorňovali na chorý spôsob ţivota a bez okolkov ho nazývali ţivotom v sekte.

Keďţe som to vo svojom vnútri sama dobre vedela, v tomto smere som trpela doslova rozdvojením osobnosti. Cítila som, ţe tento spôsob ţivota je absolútne nenormálny, chorý a pre mňa nevyhovujúci. Obaja s partnerom sme trpeli ťaţkými depresiami, častými záchvatmi zúfalstva a agresivity, stavmi úzkosti a ako som sa neskôr dozvedela, podobným spôsobom trpelo mnoho členov tohto spoločenstva, samozrejme, v tajnosti a potichu. Ak niekto uţ skutočne prestal náročný ţivot psychicky znášať, venovala mu pani Marína „liečivú“ návštevu, ktorá pomohla dotyčnej osobe opäť sa zmobilizovať a „ísť“ ďalej.

Na tomto mieste sa musím zamyslieť nad otázkou, ako je moţné, ţe ľudia uţ po prvej návšteve šamanského seminára pociťovali túţbu prísť opäť a stali sa postupne hlboko závislými. Prostredie v seminárnych miestnostiach bolo vţdy príjemné, „čarovné“, s náznakom tajomstva. V prostriedku horel posvätný oheň, sviečka a vonná tyčinka. Ľudia sedeli bosí v kruhu v tesnej blízkosti, často sa drţiavali za ruky. Zvuk šamanského bubna bol hlboký, príťaţlivý a prinášal oddelenie od reality a moţnosti nekonečného putovania, rovnako ako jemný zvuk šamanskej hrkálky. (Bubny a hrkálky vyrábali pre pani Marínu vybraní výrobcovia zo šamanského kruhu.

Pri výrobe pouţívali koţu zo zvierat a drevo. Často ich na seminároch spolu s inými ručne vyrobenými predmetmi a ozdobami ponúkali na predaj.) Atmosféra v kruhu bola veľmi priateľská, otvorená čomukoľvek – pani Marína kládla dôraz na dôleţitosť všetkého, takţe kaţdá veta, kaţdé gesto alebo spadnutý suchý list zo stromu za oknom mali svoj obrovský význam. Takto ubiehali hodiny a hodiny strávené na týchto programoch. Nekonečné monológy pani Maríny a dialógy o “neuchopiteľných“ témach… Ľudia sa po bubnovaní a šamanských cestách preberali zo stavu tranzu – únavu a ospalosť striedali vyhrotené emócie, plač, výkriky či záchvaty smiechu – to všetko však bolo údajne „liečivé“.

Účastníci seminárov sa duševne odhaľovali, absolútne dôverujúc pani Maríne, ale aj jej spoločníčkam, ktoré ich s láskavým úsmevom vítali a vyberali od nich poplatok za seminár. Všetky ekonomické záleţitosti vrátane organizácie a komunikácie s verejnosťou zabezpečovali vybrané dievčatá. Pani Marína bola šedou eminenciou organizujúcou všetko z úzadia, na všetko mala svojich ľudí – nikdy neniesla za nič ţiadnu zodpovednosť drţiac pred sebou spomínaný štít: „bola to jej či jeho slobodná vôľa“. 9

Práve bezhraničná dôvera návštevníkov seminárov voči pani Maríne a jej učeniu, jej taktnosti, pravdivosti, láskavosti a múdrosti bola jedným z dôvodov, ktorý ma doslova prinútil hľadať cestu preč z tohto prostredia. V príkrom kontraste k tomu som však v blízkom kruhu, súkromí Maríny, kde som preţila pribliţne dva roky, počúvala často na nič netušiacich ľudí výsmešné kritiky, uráţky, dokonca i vulgarizmy. Samozrejme, boli aj pozitívne hodnotenia, ale uţ samo rozoberanie pováh ľudí, ktorí naivne veria „duchovnej“ osobe a “liečiteľke“ opierajúc sa o jej diskrétnosť – bolo pre mňa neznesiteľné.

Ak sa počas seminára objavil skutočný kritik alebo silný jedinec, ktorý sa nebál otvorene vyjadriť svoj názor, prípadne postaviť sa proti samotnej pani Maríne, bol akceptovaný maximálne do najbliţšej prestávky, keď pani Marína spolu s najvernejšími určila, či budú človeka obchádzať taktným prehliadaním, ignorovaním, alebo sa s ním pustia do slovného boja. Často riešila „veci na druhej strane“, posielala ľuďom nielen silu, ale ak s nimi bola – ako to sama nazývala – „vo vojne“, posielala im aj veľmi „nepríjemné veci“. Stávalo sa, ţe nespokojného človeka zo seminára vylúčila, resp. seminár ukončila, čím proti nemu poštvala ostatných účastníkov.

O emócie nebola na stretnutiach núdza. Ţivotné príbehy ľudí či záţitky z „iných realít“, vyjadrovanie sa spevom, tancom sprevádzaným bubnovaním, to všetko viedlo k hlbokým záţitkom a chuti ţiť na tejto ceste „poznania a pravdy“ navţdy. Taktieţ mystifikácia pani Maríny, viera v jej nadprirodzené schopnosti ako umenie lietať, ţiť v snoch, premiestňovať sa do iných svetov a meniť sa na iné bytosti, čítanie myšlienok, „videnie“, to všetko umocňovalo túţbu a vieru v nekonečné moţnosti človeka, a najmä v jeho nesmrteľnosť…

Cesta späť

Toto sú len zlomky ţivota, ktorý som zaţila v “sluţbách“ pani liečiteľky, šamanky, filozofky a duchovnej učiteľky. Počas deviatich rokov som takmer prišla o svoj vlastný ţivot, rodinu, o svoje skutočné preţívanie a city. S tým, čo som kedysi dávno hľadala v duchovných učeniach starých šamanských spoločenstiev, to naozaj nemalo nič spoločné.

Odchod mňa a môjho partnera zo spoločenstva prebiehal vo veľmi ťaţkej atmosfére. Sprevádzala ju obrovská finančná strata súvisiaca so spomínaným obchodom s umeleckým tovarom. Rovnako ako vydieranie a vyhráţanie sa zo strany pani Marí- ny, ktorá mi predostierala rôzne hrôzostrašné scenáre. Jej zámerom bolo najmä zbaviť sa môjho partnera.

Ţiadala ma a nútila vysťahovať ho z nášho spoločného obydlia. Vyhráţala sa mojim deťom a z milej chápajúcej panej sa stala agresívna a arogantná osoba. V tomto období mi boli mojou veľkou oporou práve moji synovia, ktorí mi vyhľadali telefonický kontakt na občianske zdruţenie Integra – centrum prevencie v oblasti siekt v Banskej Bystrici, kde som našla pomoc a oporu.

Po prečítaní všetkej dostupnej literatúry o sektách som bola šokovaná, pretoţe som čítala doslova o svojom vlastnom ţivote a o ţivote v šamanskom spoločenstve pani Maríny. Smutné je, ţe ľudia, ktorých rady sa dodnes v spoločenstve rozširujú, hľadajúci predovšetkým slobodu a utiekajúci sa z „neslobodného kaţdodenného“ sveta, nachádzajú svoje ţivotné šance v tejto ilúzii. Dodnes sú presvedčení o svojej výnimočnosti a nadradenosti a tí najbliţší by za pani Marínu ochotne poloţili aj ţivot. 10

Hoci – ako som uţ spomenula – do normálneho ţivota sa mne aj môjmu partnerovi podarilo šťastne vrátiť, samozrejme, nezostalo to bez následkov. Doteraz sa často pristihnem pri chorom – šamanskom – rozoberaní kaţdej nepodstatnej maličkosti a pod. Podporila nás rodina, starí dobrí priatelia a pani z Integry – odborníčka na problematiku siekt a zhubných kultov.

Pomohlo mi i to, ţe som sa dozvedela o osudoch podobných tomu nášmu. O tom, ţe nie vţdy sa ľuďom podarí vrátiť bez ujmy a bez toho, aby neupadli do ďalšej závislosti či iného zhubného spoločenstva. Prvé mesiace boli najťaţšie. Museli sme sa učiť normálnemu ľudskému spolunaţívaniu, komunikácii bez šamanského slovníka.

Boli sme osamelí, vyradení zo spoloč- nosti… Najviac nám pomohlo to, ţe máme s partnerom moje dve staršie deti z prvého manţelstva a dve malé deti z nášho vzťahu, ktorý sa nám podarilo ako najväčšiu cennosť zachrániť. Obaja sme verili, ţe hoci toto hrozné ţivotné obdobie na nás určite zanechá následky, dokáţeme preţiť bez väčšej psychickej ujmy, čo sa niektorým bývalým členom šamanského spoločenstva nepodarilo. Po dlhšom čase sa nám darí zaradiť sa do kaţdodenného ţivota, práce.

Ţijeme naozaj šťastne, hoci občas sa obzrieme za „nočnou morou“, ktorou bol pre nás šamanizmus v tej forme, v akej sme ho zaţili my. Poznámka: Autorka je klientkou o. z. Integra – Centrum prevencie v oblasti siekt. Jej meno, ako i meno ústrednej postavy tohto príbehu – pani Maríny je zmenené, pretoţe si ţelá ostať v anonymite.